V taekwondo sa treba zaoberať etikou z viacerých dôvodov. Najhlavnejším z nich je ten, že taekwondo na určitom stupni je bojová technika, vlastne zbraň. A kto má v ruke zbraň, musí si rozmyslieť a dôkladne zvážiť, kedy a ako ju môže použiť. Tu by mali byť cvičenci oboznámení o nutnej obrane a krajnej núdzi.
Nemenej závažným dôvodom je i to, že taekwondo v podobe, v akej sa cvičí a organizuje, poskytuje ideálnu možnosf formovaniu vlastností a celkových postojov, ktoré sa prenášajú do každodenného života. Preto by sa malo presne zvažovať, čo a v akom množstve si majú – z etickej stránky – cvičenci taekwondo z tréningu odniesť.
Cvičenci ale aj laici sa často pýtajú, či použiť to, čo cvičenec taekwondo z taekwondo vie, v bojovej, sebaobrannej situácii. Fyzická agresivita, násilie (prirodzene nemyslíme obdobie vojny) vychádza spravidla zo strany jednotlivcov. Priama fyzická agresia môže byť prejavom nielen násilníkov ale aj obyčajných ľudí, vystresovaných okolnosťami, prípadne pod vplyvom alkoholu, drog, …. Je to jav, ktorý, nevymizne asi nikdy. Pre taekwondistu preto platí ako jedno z etických pravidiel, vzťahujúcich sa na neho väčšmi než na iných ľudí, že by v nijakom prípade nemal byť takýmto jednotlivcom on!
V situácii, ked’ je agresorom druhý, platia pre taekwondistu, tak ako pre každého občana, ustanovenia platného zákonníka. Nie je pravda, že taekwondista v nijakom prípade nesmie využiť to, čo vie, že je registrovaný, že sa musí nechať udrieť a podobne; niet nijakého špeciálneho ustanovenia, ktoré by pred zákonom odlišovalo taekwondistu od iných ľudí. Platí však zákon o nevyhnutnej obrane. Ak je ohrozené zdravie či dokonca život taekwondistu alebo inej osoby, taekwondista nielenže môže, ale musí zasiahnuť, musí si však počínať tak, aby urobil len to, čo je nevyhnutné. Útočník, ktorý už prestal útočiť, prestáva byť agresorom, naopak, stáva sa ním ten, ktorý by podnikal voľajaké protiútočné kroky. Toľko hovorí zákon, na ktorého rešpektovanie netreba formulovať osobitné etické pravidlá. Etika taekwondistu by však mala riešiť situáciu subtílnejšie. Vo väčšine prípadov má človek vývoj situácie aspoň čiastočne v rukách, úškrn, nevhodná poznámka, drobná provokácia, ktorú si neodpustíme, môže útok priamo vyvolať. Povýšenecká márnomyseľnosť, hlúpe slovné výmeny, to všetko sú veci, ktoré môžu viesť k bitke. Trénovaný taekwondista je voči netrénovanému jednotlivcovi vo veľkej výhode. Niekedy je to pre útočníka osudné a taekwondista pritom vôbec nemusel porušiť zákon o nutnej obrane, pred zákonom je teda nevinný. Z hľadiska etiky však môže byť vinný práve pre tú drobnú poznámku, zlomyseľnosť, ktorou útok priamo vyvolal. Preto je etickou povinnosťou vyspelého taekwondistu doslova myslieť i za toho druhého.